Ak by sme si porovnali kuchyňu našej prastarej mamy a tú našu, našli by sme veľa rozdielov – najmä ak prastará mama pochádzala z dediny. Podstatne menej rozdielov by sme našli, ak prastará mama pochádzala z mesta.
Už vtedy sa totiž v meste používali na varenie a pečenie sporáky. Samozrejme, na indukčné platne bolo treba ešte počkať – ale oceľový alebo liatinový sporák bol riadnym posunom oproti kachľovej peci.
A našli by sme aj viacero ďalších spojovníkov. Exotické ovocie sa v našich zemepisných šírkach a dĺžkach síce nepoužívalo tak často ako v krajinách bohatých na kolónie, určite by sa ale v kuchyni našli nejaké tie citróny. Rovnako sa po sto rokoch experimentov vraciame ku klasickým a dostupným koreninám. Rozmarín rástol v každej dobrej bylinkovej záhradke (aj k tým sa vraciame), bežný bol ďumbier, petržlenová vňať, či pamajorán. Skrátka suroviny z miestnych zdrojov.
Mechanizácia v kuchyni tiež u nás začala v časoch našich prastarých mám. Prvý krát sa na stôl v kuchyni montoval mlynček na mäso. Jeho rozšírenie súvisí s rozšírením výroby liatiny v 19. storočí. A od tejto zlatej doby, keď sa z liatiny vyrábali dokonca aj mosty či náhrobné kríže, sa technológia výroby niektorých výrobkov príliš neposunula. Pretože nemusela. Mlynček na mäso dosiahol svoju dokonalosť hneď na začiatku a dodnes výrobcovia len kopírujú to, čo je technicky dokonalé. Naozaj. Ak porovnáme dnešné mlynčeky a tie zo začiatku 20. storočia, nebude medzi nimi takmer žiadny rozdiel, ba niektoré diely budú dokonca zameniteľné. Najmä ak sa jedná o mlynčeky od jedného výrobcu.
Druhým prvkom mechanizácie kuchyne bol mlynček na kávu, ktorý nahradil mosadzné a liatinové mažiare. Po sto rokoch experimentovania s kupovaním mletej kávy v obchode, prípadne mletí na elektrických mlynčekoch priamo na prevádzke (nehovoriac už o instantnej káve) sme prišli na to, že naše prastaré mamy ako prvé a jediné vedeli, ako si kávu skutočne vychutnať. Mlynček na kávu mal totiž čestné miesto na polici v kuchyni vždy a tak to aj zostane.
Ďalšou súčasťou kuchynského vybavenia, ktorá úzko súvisí s kávou a prežila za posledné storočie všelijaké experimenty, je termoska. Pôvodné modely boli vyrobené z kovu. Až kým niektorého experimentátora nenapadlo, že sklo v plaste má predsa podstatne lepšie tepelnoizolačné vlastnosti. No, to má. Ale komu sa nikdy nerozbila na túre termoska so skleneným vnútrom, nech zdvihne ruku. Všetky ruky dole?
Po experimentoch sa teda aj termosky vracajú tam, kde začali. K odolným modelom vyrobeným z kovu. Tento krát zvyčajne nerezu. Je to jediný istý spôsob, ako preniesť dobrú kávu tam, kde si ju človek najviac vychutná. V nepríjemnej pľušti kdesi na hranici civilizácie.
