Kým moja hlava nezačne skoro ráno „opäť” premýšľať, stred môjho vnútra pobýva v zemi  malej včielky Maji, ktorá sa teší z farebnej lúky plnej kvetín a  dobrosrdečného hmyzu (ehm, to bola samozrejme iba metafora). Preto som ja a fotoplátno v dokonale pozitívnom vzťahu. Na fotoplátno sa dá totiž preniesť… Vlastne, skôr by som to povedal tak, že snáď nie je nič, čo by sa na fotoplátno preniesť nedalo (opäť metafora).

Mama tiež tvrdila, že sa milujeme, lebo vnímame svet rovnako nežne. A že vidím nezmysly v zmysloch, lebo tak nejako. Pravda. Ja tuším naozaj necítim, že žijem v chaose, ktorému túžim porozumieť. Všetko okolo nás sú farby a tvary, ktoré sa dajú pri správnej súhre použiť v ich dokonalý prospech. Na fotke je umením to, keď dokážete každú nerovnosť opticky upraviť, každú nedokonalú vec vybalancovať napríklad jej protipólom. Ako keď vám dá šéf nízku výplatu, no vy v ten deň stretnete po dvadsiatich rokoch svoju prvú lásku a zistíte, že to neskončilo (NIE, netýka sa to mňa, to bola iba názorná metafora, och Bože).

A čo som týmto príbehom plným metafor chcel povedať? V podstate to, že fotoplátno je fajn, že sa naň dá naniesť celý svet, a že to viem nanášať srdcom.

The post Fotoplátno appeared first on salkakavy.sk.